Človek má tendenciu vnímať iných ľudí a svet okolo seba v optike ľudskej disponovanosti. To znamená v kontexte prežitého života, vlastných skúseností, ale tiež vo fokuse spoločenských noriem či pravidiel. Je to však viac materiálne ako duchovné vnímanie.  

Stáva sa, že niekedy máme problém podarovať svojim blízkym niečo zaujímavé a inšpirujúce. Najmä na Vianoce by dary nemali byť o veľkosti alebo finančnej náročnosti. Veď ten najdrahší dar už máme v jasliach. 

Majú to byť sviatky pokoja a lásky – pre mnohých sa však Vianoce stávajú strašiakom. Práve počas nich totiž často zvyknú kumulovať celý rok potláčané rodinné ťažkosti a nevyriešené konflikty. Nezriedka práve v čase Vianoc mnohí uvažujú nad odchodom z rodiny či rovno zo sveta.

Namiesto Ježiška či Mikuláša chodil ruský rozprávkový dedo Mráz, namiesto Tichej noci sa spievala pieseň o jedličke. Pre generáciu dnešných tridsiatnikov je to už nepoznaný svet Vianoc, pre tých starších úsmevná či rozpačitá spomienka. Aké boli Vianoce v rokoch, keď Ježiško nebol v našej krajine vítaný?

Milý Ježiško... Spomínaš si na časy, keď si v posledný mesiac roka písal list začínajúci sa touto frázou? Kde sú tie časy, keď tí šťastní adresovali Božiemu Synovi list s nádejou či dokonca s istotou, že ich obdarí tým, po čom túži ich srdce? Koľkí z nás by sme to dokázali dnes? A koľkí z nás by boli ochotní dať Ježiškovi to, čo chce on?