Komentár

On sa snažil. Viackrát im o tom hovoril, ale oni to nechápali. Žili svojím životom. Riešili otázky, kto kde bude sedieť. Napomínali ho, že takýmto scenárom šíri paniku. Dokonca ani pár hodín pred naplnením jeho predpovedí neboli schopní s ním bdieť a modliť sa. Až keď visel na kríži, až keď zomrel, zrazu sa v nich čosi zlomilo. Nepripomína vám to niečo?

Ako sa politicky vyrovnať s kultúrno-etickými otázkami, ako sú napríklad umelé potraty? Tie nám v legislatíve od komunistami prijatého zákona v 50. rokoch zostali trčať ako tŕň. Dnes je však atmosféra v spoločnosti iná. Niektorí máme nádej, že s novou vládou sa posunieme ďalej aj v tejto otázke. Ale ako na to, aby sme viac chránili ľudský život matky aj dieťaťa a zároveň nerozdeľovali spoločnosť a nevnucovali druhým svoje videnie sveta?

Na záver februára sa vo Vatikáne uskutočnilo zaujímavé stretnutie. Na prvý pohľad bežná plenárka jednej z pápežských akadémií, akých býva začiatkom roka niekoľko. Tentoraz však s témou a so záujmom, aký si nik nepamätá.

Mesto Hanau sa krátko pred začiatkom Pôstneho obdobia stalo dejiskom tragédie, ktorá otriasla nielen Nemeckom, ale zabíjanie zmäteného extrémistu Tobiasa R. zarezonovalo na celom svete.

Pápež František v príhovore Rímskej kúrii pred istým časom povedal: „Dnes už nie sme viac jedinými, ktorí vytvárajú kultúru; ani tými prvými, ani tými najviac počúvanými. Nie sme už v režime kresťanského sveta, pretože viera – najmä v Európe, ale aj vo veľkej časti Západu – už netvorí samozrejmý predpoklad spoločného života. Naopak, často je až potieraná, vysmievaná, odsúvaná bokom a zosmiešňovaná.“