Keď v michalovskej nemocnici zakladali brigádu socialistickej práce, súdruh primár dal na schôdzi oddelenia hlasovať, kto je za to, aby brigáda niesla názov BSP priateľstva so Sovietskym zväzom. Zdvihli sa všetky ruky až na jednu – ruku stredoškolskej učiteľky Alžbety Havašiovej, v tom čase ošetrovateľky – dokumentaristky.

Poznáme príbehy mnohých dievčat, ktoré túžili študovať pedagogiku a pracovať ako učiteľky. Totalitný režim im v tom zabránil. Zároveň v krutých 50. rokoch mali byť ideologickou posilou nastupujúceho komunistického režimu. Nie všetky to cítili rovnako.

Traumatická  situácia sa v odbornej literatúre chápe ako udalosť, ktorá zásadne mení myslenie i uvažovanie a najmä správanie človeka. Aby sa cez neho „neprevalila“ ako prívalová vlna, je v prípade potreby vhodné spolupracovať s odborníkmi, no zároveň načúvať najdokonalejšiemu  terapeutovi - Bohu a udržiavať s ním vzťah.

Na sociálnych sieťach dnes „letia“ tisíce príbehov mladých ľudí, ktorí svojimi aktivitami, názormi či gestami ovplyvňujú mienku miliárd fanúšikov na celom svete. Ide o takzvaných influencerov. Aj v stredoveku žilo mnoho mladých, ktorí svojím životom dokázali ovplyvňovať masy. A to nemali k dispozícii moderné technológie, ktoré by ich diela dostali v priebehu sekundy do celého sveta. Ich skutky boli natoľko silné, že zvesť o nich sa šírila do mnohých kútov vtedy známeho sveta aj bez potreby vyspelých komunikačných zariadení.

Pokorný, pracovitý, premýšľajúci. A nesmierne ľudský. Tak by som charakterizoval Miroslava Cipára (8. januára 1935 – 8. novembra 2021), ktorý v slovenskom umení zanechal nezmazateľnú stopu. Po celý život si uchoval vnútornú slobodu tak v tvorbe, ako aj v súkromnom živote.