Na slávnosť Turíc počúvame v kostole slová zo Skutkov apoštolov, pri ktorých sa nám tají dych: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý.“

Pamätám si, že keď som sa ako prvoprijímajúci učil modlitbu po svätom prijímaní, zaujala ma v nej prosba: „Pane, daj, aby som veľmi miloval tvoju i moju nebeskú Matku Máriu.“ Nerozumel som, prečo sa po prijatí Kristovho tela mám modliť aj za Pannu Máriu.

Už sme si takmer zvykli, že sa na nás zovšadiaľ sypú samé negatívne správy. Niektoré médiá sa tak predháňajú v čítanosti, v zmysle čím horšie, tým „lepšie“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zo sveta vymizlo všetko dobro a aj veriaci kresťan by mohol upadnúť do beznádeje.

Je nedeľa. Stojím na pražskom Karlovom moste už ikstýkrát a neprestáva ma uchvacovať výhľad na okolie. Rozmýšľam, ako je možné, že veci, ktoré podliehajú zmenám, priťahujú moju pozornosť stále rovnako. Zadívam sa na nebo, na Otca, ktorý je nemenný, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky, ktorý je stále so mnou, pre ktorého som nenahraditeľná, a pýtam sa, prečo moja láska chladne a nepodobá sa tej na začiatku môjho príbehu s Bohom.

Hovorí sa, že opakovaný vtip už nie je vtip. A ten o tom, že správna katolíčka má smutný pohľad a bledé líčka, je už ošúchaný natoľko, že dnes si už hádam každý z nás uvedomuje, že takáto definícia by skutočne platiť nemala.