Hneď na úvod to najpodstatnejšie. Tak ako svätý Pavol, aj ja „som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38 – 39).

Neviem, ako by som reagovala na násilie v mojej blízkosti dnes. Možno menej emotívne, ale účinnejšie ako kedysi.

Na začiatku minuloročného pôstu sme vás pozvali obetovať ho za pokoj na Ukrajine. Aj tento rok by sme vás chceli povzbudiť obetovať pôstnu prípravu na konkrétny úmysel. A to za zlepšenie vzťahov. Či už v našich rodinách, spoločnosti, Cirkvi, ale i v politike.

Pri príprave tohto „manželského“ čísla KN som spomínala na svoj svadobný deň. Večer predtým bolo všetko nachystané, premyslené, načasované, tip-top. Ráno nám pre vysoké horúčky vypadol dohodnutý sobášiaci kňaz, dve hodiny pred obradom stále neboli pripravené stoly, aby sme si ich mohli ozdobiť, cestou sa zosypali škatule s koláčmi a počas programu pre hostí mi pri scénke úplne vypadol text.

Mohli by sme si myslieť, že ak sa zasvätení rozhodli oddať na celý život Bohu, tak sa len modlia a žijú z duchovna. Vizualizujeme si ich zavretých v kláštore, na fare, v kostole. Ale aj oni majú mimo svojich povinností svoj život a často okrem duchovného povolania aj iné.